Jdi na obsah Jdi na menu
 


Linna Salvatore profil

 

 1081604_142393752637935_1661278689_n.jpgMeno: Linna Salvatore

 Dátum narodenia: 29. október 1825

 Miesto narodenia: Black Creek, Canada

 Rasa: upír

 Rok premeny: 1843

 Životné motto: Odvaha je jediná vlastnosť, ktorá         nám umožňuje bojovať o vlastnú slobodu.

 

 

 

 

 

Životopis:

 Prvýkrát som sa narodila za jednej upršanej noci 29. októbra v roku 1825. A hoci môj otec, ako každý muž v tej dobe, túžil po synovi, dostal dcéru. Maličkú, vychudnutú, no s túžbou prežiť. Narodila som v panstve menom Fortitudo. Otec ho nazval SILA, pretože to bola jediná ľudská vlastnosť, ktorú uznával. Vždy hovorieval, že človek musí byť silný a odvážny, iba tak dokáže všetko, po čom túži. A presne tie vlastnosti som dostala do vienka. Otec ma odmalička viedol k tomu, že so sebou nemám nechať zametať, pretože keď čo i len raz poľavím, vypomstí sa mi to. A tak som nikdy nebola ako ostatné mladé slečny v našom mestečku Black Creek. Zatiaľ čo ony trávili väčšinu času svojho času s mamami na čajových večierkoch a posedeniach, vždy sa správali podľa etikety a nosili krásne drahé ručne šité šaty, ja som bola ich presným opakom. K ostatným som sa správala podľa okolností, v ktorých sme sa ocitli, riadila som sa heslom "čo na srdci, to na jazyku" a ten môj bol veru riadne podrezaný. Krásne upravené šaty mi nič nehovorili. Tie moje boli neustále špinavé, dotrhané a nevyzerala som v nich ako princezná. O sprevádzaní matky na podujatiach chichotavého typu nebola u nás doma ani reč. Najlepšie som sa cítila pri prechádzkach po našom panstve. Ešte teraz cítim vôňu čerstvo pokoseného sena, ktorá sa rozľahla po každom kúte, kam som sa pohla. Iba ja a moje myšlienky. Lenže potom v jeden deň sa všetko zmenilo. Mamu už dlhšie pobolievala hlava, otec bol z toho celý nesvoj, snažil sa zohnať najlepších lekárov. Ale ani tí jej nepomohli. Zomrela 16. decembra 1842. Vtedy som prvýkrát skutočne cítila všetky emócie- hnev, strach, zúfalstvo. Po určitom čase sa otec rozhodol, že by bolo načase ma vydať, našiel mi aj ženícha, akéhosi kupca koní, s čím som sa ja odmietala zmieriť. A tak som v jednu februárovú noc ušla z domu. Neviem ako dlho som sa túlala po vonku, bola mi zima a bola som hladná. A keď som si myslela, že je to môj koniec, vtedy ma našiel on. Nikdy som nikoho takého krásneho nestretla, vyzeral ako z iného sveta. Podišiel ku mne a iba šepol, že ma to nebude bolieť. Keď som zacítila jeho zuby na krku, už som takmer nič nevnímala, dúfala som v smrť. A potom už bola len tma. Prebrala som sa o niekoľko dní s príšernou bolesťou krku a jedným malým darčekom- neukojiteľnou túžbou po krvi. Ten neznámy bol Marcus Whitbrook. Naučil ma všetko, čo viem. Stačilo mi prvýraz sa napiť. Potom som už o sebe nevedela. Pamätám si len to, že som žila v New Orleans. Prešli dni, mesiace, roky. Doteraz si nepamätám, čo sa počas nich dialo, vidím len utržky. Odtrhla som sa z reťaze, vraždila som častejšie, než som potrebovala. No musela som. Krv ako droga. Nemala som problém zahladiť stopy. Vďaka môjmu výzoru sa z vraždenia stala vzrušujúca hra, chlapi nemohli odolať mne a ja zase ich krvi. Dostala som sa do vyšších kruhov, tí úbožiaci ma zahŕňali darčekmi, krásnymi šperkami, šatami najlepších značiek. Precestovala som kus sveta. Paríž, Rím, Afrika. Každý masiac na inom mieste s množstvom preliatej krvi na mojich rukách. Spamätala som sa až v roku 1968, keď sa ma pokúsil zabiť môj priateľ Henry, vlkodlak, o čom som dovtedy ani netušila. Spolu s bratmi po mne už dlho išli a on sa ku mne dostal tým najjednoduchším spôsobom- cez posteľ. Keď pri bitke zabilli Marcusa, príliš som sa naštvala a Henrymu som zlomila väz, bol na mieste mŕtvy. Jeho bratia mi prisahali, že po mne pôjdu, kým ma nezabijú, no v roku 1981 som jedného z nich zabila ja. V roku 1984, keď už bol veda vyvinutá a ľudia darovali krv, som žila v Phoenixe a nemusela som zabíjať, iba som občas nejakú krv ukradla v nemocnici. Tam som sa aj zoznámila s Anthonym. Pracoval ako lekár, bol okúzlujúci, keď ma prichytil pri krádeži, nenahlásil to. Spriatelili sme sa a po čase sme sa do seba zamilovali. Podporoval moju "diétu", no nikdy úplne neprijal, čím som bola. Keď som ho chcela premeniť a on rázne odmietol, prestali sme sa stretávať. Neskôr sa oženil a mal dcéru, no ja som sa nikdy nezmierila s tým, že ma nechal. A tak som ho v jeden večer zhodila zo strechy domu, kde býval aj s manželkou a dcérkou. Po tom incidente som vypla ľudskosť, bolelo to menej a nemala som výčitky za to, že som ho zabila. V roku 2010 som sa ale náhodne stretla s Anthonyho dcérou a všetky tie spomienky a pocit viny sa vrátil. Odvtedy mám svoju ľudskosť späť.

 

Fotoalbum:

 1085531_142393805971263_48374075_n.jpg 1148017_142393779304599_1134342978_n.jpg

 

1080941_142393832637927_307568045_n.jpg